Ja nepotrebujem reklamu. Ja som reklama! ale ma pravdu, hovori o nom cele Slovensko 😂

Musim podat suhrnny vykaz, lebo si to nejaky jebnuty picko uradnicky vymyslel. Doklikat sa k tomu jebnutemu a spravnemu formularu je krizova vyprava, este musis najst ten, co sa da aj podpisat, nie len webformular cisto na vyplnenie alebo PDF tlacivko. Prihlasovanie do portalu financnej spravy cez tu pojebanu cinsku citacku a potreba nainstalovat ich malware, mat BOK a PIN co ma kazdy aj tak rovnaky a zadavat ho 20-krat dookola. Aby mi bolo oznamene, ze mi vyprsal certifikat a neda sa obnovit (viac na slovensko.sk, ha ha), ale ze sa vlastne da obnovit anyway, podla paragrafu 80 odstavec 5 v zneni neskorsich predpisov. Dalsie kolecka zadavania BOK a PIN LEN ABY SOM SA DOSTAL NA TAMTEN SRUB! Potom mozem konecne vyplnit henten najzbytocnejsi formular, skontrolovat, podpisat (BOK BOK BOK PIN) a Podat. Medzitym dostanem nejake arcane errory a na konci "Uspesne podane". 2 hodiny fpici.

Ked som pred 6 rokmi ziadal o pas v jednej nemenovanej krajine, kde sa vacsina ludi zivi polnohospodarstvom, stacil mi email a mobil na 2FA a vyplnil som online formular, ktory mi aj zvalidoval fotky a pas dosiel doporucenou postou. Fucking sci-fi v tigrovi strednej europy.

Toto je jebnuta krajina. Sme jebnuty narod, lebo volime jebnutych neschopnych dimwitov, zatial co nas obieha uz aj das Rumunsko. Nechame si srat na hlavu a este otvarame usta. Transakcna dan, byrokracia, co sa s prichodom internetu len znasobuje, posadnutost paragrafmi. Ale hlavne, ze nas Fico chrani pred skazenym zapadom.

Fico dnes predložil prezidentovi Pellegrinimu návrh na vymenovanie ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej za podpredsedníčku vlády.

Lebo presne toto je to, čo táto krajina v aktuálnej situácii najviac potrebuje - dať ešte väčšiu moc a kompetencie človeku, ktorý do riadenia štátu prináša najmä odbornosť a spájanie spoločnosti. /s

A ten odporný Trump ešte dnes povie, že Rusko nerobí Ukrajine nič zlé. Špiny ruské, ako ich len neznášam. Oni toto robia naschvál. Ruskí operátori dronov úmyselne a vedome útočia na civilistov a civilné objekty, aby šírili teror. Barbari, vrahovia, sadisti.

Ahojte Redditori a Reditorky!

Volám sa Eva Nemčovská a kandidujem na primátorku Trnavy v najbližších komunálnych voľbách dňa 24.10.2026 ako nezávislá kanditáka. 👑

Dnes v utorok 20.10. vám rada odpoviem na vaše otázky!

Osem rokov som ako viceprimátorka po boku primátora Petra Bročku sedela pri stole, kde sa projekty rodia, aj na stavbách, kde dostávajú reálnu podobu

Trnava sa za posledné roky zmenila viac než za desaťročia predtým – vyše 200 dokončených projektov, rekordné investície, mesto, ku ktorému sa chodia inšpirovať iné samosprávy.

Mám výsledky, skúsenosti a energiu pracovať ďalej – bez prázdnych sľubov. Trnava patrí medzi lídrov v kvalite mestského života a získala mnohé prestížne ocenenia . Zanedbané školské areály sme zmenili na kvalitné priestory otvorené verejnosti. Presadila som, aby trnavské materské školy fungovali aj v lete. Obnovili sme Námestie SNP, Ružový park či dvor Agátka a máme najväčšiu flotilu elektrických autobusov na Slovensku.

A naše výsledky v Trnave môžete vidieť denne okolo seba - https://planujmesto.trnava.sk/

Chcem Trnavu, kde sú potreby každého – od škôlkara až po seniora – vypočuté a stávajú sa realitou.

AMA – rada odpoviem na otázky o mojej kandidatúre, o tom čo aké sú moje plány pre Trnavu, o programe Za lepšiu Trnavu 2026-2030, o mojom živote, práci, čokoľvek vás zaujíma.

Linky na moje sociálne siete:

WEB stránka s Programom 2026-2030

Instagram

Facebook

YouTube

TLDR: ľudia na vždy vedome excludujú, neviem, čo robím zle, je mi z toho napiču.

Počas celého života ma prenasleduje tento scenár - začnem sa baviť s istou skupinou ľudí, všetko vyzerá byť fajn, mám pocit, že si rozumieme a potom BAM, ani neviem ako a zrazu som excluded.

Zažívam to od detstva, keď som bola dieťa, bolo to zväčša také, že som sa bavila s nejakou skupinou kamarátov, prišiel tam niekto iný a postupne ma z tej skupiny začali vytláčať, alebo keď som bola tínedžer a bola nejaká skupina ľudí s ktorými som sa strašne chcela baviť a myslela som si, že to ide dobrou cestou - bavili sme sa, že niekam spolu pôjdeme a potom som sa neskôr dozvedela, že išli bezo mňa. Niekoľko krát sa mi stalo, že ma skupina tolerovala, ale mala som nejakého iného kamaráta so sebou, ktorého moc nemuseli/nezapadal, a keďže prišiel vždy so mnou, radšej nás excludli oboch. Znovu sa mi taká situácia stala počas semestra v zahraničí, našla som si partiu kamarátov, urobili sme WhatsApp skupinu, vždy sme tam písali a chodili spolu na eventy. Brávala som a nami občas aj svoju menej sociálnu spolubývajúcu, bolo mi jej ľúto a viem, že na jej mieste by som tiež túžila po niekom, kto by mi otvoril dvere medzi ostatných. Postupne začala aktivita v skupine upadať. Zistila som, že spravili novú skupinu, ešte s inými ľuďmi a teraz sa dohadujú tam. Mňa tam nikto nepridal. Keď som to zistila, konfrontovala som ich s tým, nie nepríjemne, ale spýtala som sa, či by ma tam teda mohli pridať, spolubývajúcu som nespomínala. Pridali ma, a niektorým z tej pôvodnej skupiny to bolo viditeľne ľúto, že ma vynechali a tajili to, až tak, že ma zavolali k nim domov na druhý deň na obed a začali sa o mňa častejšie zaujímať.

Myslela som, super, tak teraz som v tej skupine, všetko je ako predtým, ale bolo mi z toho tak trápne a smutno, cítila som že je tam napätie a až tak ma medzi sebou nechcú, až som sa s nimi nakoniec úplne prestala baviť. Nemohla som prekusnúť, že ma naschvál vynechali.

V tom období som chodila aj k psychologičke, ale končili mi sedenia (bolo to v zahraničí). Často som sa jej s tým ventovala, ako ma mrzí, že mi to robia, ako osamelo a nesebavedomo sa preto cítim. Ako o sebe pochybujem. Hovorila mi, že to, že sa tak cítim, neznamená, že sa mi to v takej miere naozaj deje. Že by som mala s iným psychológom hlbšie preskúmať, odkiaľ pochádza môj pocit odmietnutia, možno z detstva, alebo z nejakej traumatické udalosti.

Vždy som mala v sebe veľa úzkosti, a snažila som sa silou mocou dostať medzi tých, ktorých som považovala za "cool". Jedna osoba mi povedala, že sa vždy snažím zapáčiť tým ľuďom, ktorí sa o mňa nezaujímajú, ale nevšímam si tých, ktorým na mne naozaj záleží. Bola to pravda, tak som sa rozhodla to zmeniť, venovať energiu iba tým, ktorí so mnou naozaj chcú tráviť čas.

Lenže stalo sa mi to zas. Začala som študovať na novej univerzite. Prvý deň som sa tam začala baviť so skupinou dievčat, išli sme večer na drinky, chcela sa k nám pridať ešte jedna spolužiačka, ale oni jej doslova klamali, že možno nikam nepôjdeme, až sa tam nakoniec pozvala sama a neskôr odišla, lebo sa cítila trápne. Úplne som sa v nej videla, snažila som sa s ňou počas večera aspoň ja baviť, ostatné ju ignorovali. Dospelé osoby. Okrem toho som s touto skupinou ešte zoznámila moju bývalú spolužiačku z bakalára, ktorá tam dovtedy nemala žiadnych kamarátov, tak bola ku mne strašne priateľská a milá - odkedy som jej ich našla, už pre ňu neexistujem.

No v skratke, po tomto som si povedala že prostredie v tejto skupine je extrémne toxic, stalo sa tam ešte viacero vecí, no proste úplne populárna toxická skupina, ktorú by moje mladšie ja naháňalo. Ale povedala som si, že mi to za to fakt tentokrát nestojí. Chcem sa for once cítiť komfortne a prijato.

Začala som sa baviť s inými ľuďmi, všetko bolo fajn, založili sme si skupinu. Lenže sa nejako stalo, že máme väčšinu prednášok spolu s tou prvou skupinou a začali sme sa nejako všetci baviť dohromady, sme sa stretli na káve/na párty atď. Spravila sa jedná veľká WhatsApp skupina, kde sa píše o eventoch pre všetkých. V nedeľu som zrazu videla na instagrame, že spolu všetci niekde boli. Jedna typka z tej prvej skupiny zorganizovala Board games and drinks na jej terase a všetkých zavolala, okrem mňa. Teda, tí moji bližší kamaráti tam neboli, ale videla som, že jednému prišla notifikácia z tej skupiny (založila novú špeciálne na tento event) a potom som počula, ako sa o tom diskrétne bavili, teda nie predo mnou, mysleli si, že ich nepočujem.

Zas mi je to hrozne ľúto a posledné dni to úplne overthinkujem. Neviem, čo si myslieť. Možno ma ani tak nemrzí, že ma tá týpka nezavolala (úprimne ju veľmi nemusím a asi ani ona mňa), ale skôr, že tí moji bližší kamaráti to predo mnou zatajujú. Na druhú stranu, možno nechcú raniť moje city... Ale aj tak, teraz v tej novej skupine začali plánovat darček pre jednu kamošku na narodky a omylom sa o tom predo mnou prekecli. Spýtali sa, či sa chcem teda pridať, ja že jasné. Skupina na darček už bola dávno vytvorená, mňa do nej pridali až teraz. Ale do tej pôvodnej na nepridali.

No ja neviem, možno sa vám to všetko bude zdať ako banálne a nepodstatné či infantilné. Možno to nedáva zmysel. Ale mňa tento scenár prenasleduje celý život. Vždy príde obdobie kedy začínam byť šťastná a spokojná sama so sebou, myslím si,že som konečne našla tých správnych ľudí, až do chvíle kým nepríde reality check a potom sa už len cítim vynechaná, zradená a opustená.

Neviem, či je so mnou niečo zle. Som otravná? Nesympatická? Neviditeľná? Je to len v mojej hlave? Pritom si myslím, že som dobrá kamarátka, na sa vždy snažím všetkých zapojiť a aby sa cítili dobre. Som extrovertná a komunikatívna, mám viacero blízkych priateľstiev.

Mám pocit, že sa mi to stále deje to isté dokola, neviem, ako pred tým uniknúť. Teraz je to ešte ťažšie, som v novom meste, takmer nikoho nepoznám, toto boli zatiaľ jediní ľudia s ktorými som sa bavila. Ak ste sa dočítali až sem, získavate moju najhlbšiu poklonu.

Mazurek sa fotil pri bilboarde kde mu nakreslili Hitler fúzik a hovoril ako mu to nevadí a vyškieral sa tam. Myslíte že by tak isto zareagoval keby našiel toto?

Aký je Váš názor na mobily na školách?

Učím na gymnáziu. Zhruba od roku 2023 posielam mojim žiakom moje vypracované poznámky do Teamsu. Na hodine pracuje každý s tým, s čím sa mu funguje najlepšie: mobil, tablet, vytlačené materiály.

Od nového školského roka máme na škole nový systém. Žiaci mobily dávajú v každej učebni na odkladacie miesto. Ja som toto nevyžadoval, príde mi nenormálne od každého vyžadovať materiály v tlačenej podobe. Dnes som sa ale dozvedel, že som vraj rebel a mal by som sa pridať k ostatným.

Kolegyne tvrdia, že žiaci sú viac sústredení. Na mojich hodinách mi žiaci prídu dosť sústredení, s väčšinou aj komunikujem. Aj práve preto som takto začal fungovať. Radšej vediem dialóg, než monológ so šumom písania v pozadí.

Čo si o takomto systéme myslíte? Je to nutné aj mimo základných škôl?

Nedávno sa mi stala taká milá vec, ako som si sadla v električke aby som mohla pokračovať v pletení svetra, úplnou náhodou som si dala vedľa inej dievčiny čo tiež plietla. Tak sme sa dali do reči na čom práve robíme a tak. Prišlo mi to ako milá náhoda a nové kamarátky sú u mňa vždy vítané, vždy sa mi páčila myšlienka pletenia a klebetenia spolu xd akurát sme sa zahovorili a nenapadlo mi sa spýtať či sa aj jej ten nápad páči. Tak ak si na reddite, alebo niekto má v rodine ženu ktorá rada dáva pletené čiapky a šály ako darčeky, ozvi sa (BA)

Babiš po prehratých senátnych voľbách kritizuje médiá. Debata o ich financovaní je nám na Slovensku až príliš známa. 🇨🇿🇸🇰

Ahojte! 👋 Sme z EUobserver a sledujeme, čo sa deje u našich českých susedov.

Babišovo ANO nezískalo v senátnych voľbách ani jeden mandát. Premiér následne kritizoval médiá a opäť otvoril otázku zrušenia koncesionárskych poplatkov pre Českú televíziu a Český rozhlas.

A myslím, že práve na Slovensku je táto téma obzvlášť zaujímavá.

Aj u nás sme si prešli zmenami financovania verejnoprávnych médií, ale aj oveľa širšou debatou o ich nezávislosti a politickom vplyve.

Myslíte si, že spôsob financovania skutočne rozhoduje o nezávislosti verejnoprávnych médií? Alebo je dôležitejšie, kto ich vedie a aké majú zákonné záruky?

A vidíte v tom, čo sa dnes deje v Česku, nejaké paralely so Slovenskom?

Tému spracovali naši českí kolegovia z Respektu, ktorých článok nájdete aj na EUobserver :)

Drahí obyvatelia redditu, ktorí máte klimatizáciu

Ohlasovali ste montáž na stavebnom úrade?

Prípadne riešili ste súhlas správcu a spoločenstva bytov ak bývate v paneláku ?

Keď som si zisťoval, čo všetko je na to potrebné, pripadá mi to absurdné behať kvôli tomu po uradoch.

Idem si kúpiť kávu po robote a tu zrazu declined card, máte aj vy tento problém ?

Kolko vam v posledne roky trvalo najdenie prace? Kolko cv ste museli poslat a kolko interview pochodit? Museli ste ist nizsie platovo alebo pozicne?
Ake dovody nevzatia vam dali (ak nejake dali)?

Nech viem ci som stale v slovenskej norme alebo uz za nou.

Ja par stoviek cv, par desiatok interview, pol roka intenzivneho hladania.

.. tak dostali aspoň Flynna😥

Zaujíma ma ako to funguje na call centrách interne

Majú firmy v systémoch reálne nejaké interné popisy pri zákazníkoch? Keď zavolá niekto kto je napr. vulgárny a stále sa sťažuje tak vidí operátor hneď pri zdvihnutí upozornenie/ nejakú poznámku o ňom?

Robí tu niekto na supporte alebo v call centre a vie prezradiť aké najbizardnejšie poznámky ste pri zákazníkoch videli? :D

Ahojte, kamošky,

hľadám ženy tlmočníčky, ktoré sa venujú simultánnemu tlmočeniu do môjho vysokoškolského výskumu z oblasti psychológie tlmočenia :)

Požiadavky na respondentky sú nasledovné:

- pohlavie: žena
- rodená Slovenka
- praváčka
- bez poruchy sluchu
- vek do 55 rokov
- aktívna prax v simultánnom tlmočení v rozsahu minimálne 3 roky

Stretnúť sa môžeme osobne v Bratislave alebo na platforme Teams (v takomto prípade je potrebné disponovať over-ear slúchadlami, mať stabilné pripojenie na internet a tiché prostredie).

Ak by ste mali záujem, poprípade máte niekoho takého v okolí, prosím, napíšte mi správu.

Veľmi pekne ďakujem!!!

Čaute ľudia. V novembri odlietam na kanadské ostrovy ale beriem antidepresiva. Je tu niekto so skúsenosťou ci mi treba na letisku potvrdenie od doktora alebo ich staci dat do kufra? Ďakujem za odpoveď vopred.

Môj dnešný kulinársky zážitok. Skúsili ste niekto už túto kombináciu?

Jedine košická treska.

Je naozaj smutné, že takýto pohľad a politika AfD má svojich sympatizantov a obdivovateľov nielen v samotnom Nemecku, ale aj u nás a v iných krajinách.

Čaute,
úprimne mám sa veľmi dobre, mám strechu nad hlavou, som relatívne zdravá, športujem, mám skvelého priateľa a zároveň úžasných kamarátov. S rodinou som sa naučila vychádzať, robím čo ma baví (dizajn), zarobím skvele a cestujem. Fakt mi nič nechýba.

Optimistka som ale bola už od kedy som bola tínedžerka a vtedy som mala problémy s anorexiou a úzkosťami. Našťastie som ich prekonala a naučila sa s nimi pracovať.

Nemyslím si že som to mala z domu kedže otec gambler a mal problémy so závislosťami a moja mama večne v dlhoch a striedala si fakt zlých partnerov. Boli sme fakt že chudobný.

A čisto to prišlo z toho že som sa mala dobre, tak vždy som sa snažila sústrediť a zlepšiť sa v tom čo bol práve problém. Napr. v dizajne aby som mohla viac zarábať.

Čo je ale problém ako to vníma spoločnosť a ľudia v okolí. Idem si s úsmevom po ulici a spievam si lebo som fakt šťastná a niekto začne po mne pohukovať. Prechádzam officovou budovou a niekto mi povie že prečo sa škerím (usmievam sa, lebo však som zdravá a svieti slniečko pfff). Prípadne som prišla na nejaký event a tam som povedala že za mňa mám skvele a milujem čo robim, mali ste vidiet tu reakciu...

A nehovorím o online interakciach.

A tak sa pýtam prečo všetci máme byť len negatívny a cynický a ak sme iný tak je s nami niečo automatický zle, prípadne sa tak nemáme cítiť, lebo však to nejakým spôsobom ubližuje? tým čo su smutný?

Úprimné som unavená z toho nastavenia že ak na všetko vo svojom okolí nenadávam, vrátane vedomých rozhodnutí ako práca alebo partner, tak som divná. Sťažovanie sa je sociálne akceptované, ale byť pozitívny nie je.

A tak sa chcem spýtať som ja ta divna?